DIEVČA V SNEHU- Danya Kukafka

Vidieť je dôležité a krásne – no nemusí znamenať pravdu.“ 

Príbeh DIEVČA V SNEHU z pera pre mňa úplne neznámej spisovateľky Danye Kukafky začína hneď tragickou udalosťou v malom coloradskom mestečku Broomsville, keď riaditeľ Jeffersonovej strednej školy informuje študentov o náhlom úmrtí nadanej 15-ročnej študentky Lucindy Hayesovej. Všetko začína tak trochu pochmúrne, záhadne aj nostalgicky. 

Na pozadí kriminálnej zápletky autorka vykresľuje hlavne krehké medziľudské vzťahy, ktoré sa časom menia alebo sa v niektorých prípadoch nemenia vôbec. Táto kniha je v mnohom dosť intímna, hlavne čo sa týka citového a vnútorného sveta hlavných postáv. 

Príbeh je už klasicky vyrozprávaný z pohľadu troch postáv – introvertného chlapca Camerona, rebelantskej študentky Jade, ktorá za žiadnych okolností nemohla byť dobrou kamarátkou nebohej Lucindy a vyšetrovateľa – alebo skôr asistenta hlavného vyšetrovateľa – Russa. Kniha Dievča v snehu sa od iných kníh odlišuje hádam len jednou vecou: a to fiktívnym vnútorným dialógom, ktorý zakaždým vedie 15- ročná Jade nazývajúc ho: „Čochcete povedať, ale nemôžete, lebo by ste vyzerali hlúpo.“ 

Dievča v snehu nie je typickou krimi knihou, kde spolu s vyšetrovateľmi pátrate po vrahovi, po dôsledkoch a hlavne motíve. Aj keď nám čo to autorka nenápadne načrtáva, absolútne nič sa nedá uhádnuť, a vlastne sa v istom momente pristihnete pri tom, že skutočnosť, kto je vrahom Lucindy Haysovej, a čo ho viedlo k tomu, že nevinné dievča zahynulo tak náhle a príliš skoro, nebola v celom príbehu až taká dôležitá. Ale nakoniec všetko objasní len jedna jediná osoba. 

Čím sa dá vysvetliť zlo, ktoré je v nás?“ 

Aj keď je zločin prítomný hneď od prvých strán, nepovedala by som, že je ústrednou témou knihy. Dôležitejšie sú pocity postáv, ich minulosť, spomienky, ich slabosti, hľadanie samého seba a sila zmeniť konečne niečo vo svojich životoch. 

Cameron je postavou, ktorá nie je veľmi výrazná charakterovými črtami, ale skrýva v sebe veľa lásky a hlbokého citu k dievčaťu, ktoré denne sleduje, ale nie ako zločinec, ako stalker, ale ako obyčajný kamarát, ktorý túži byť v jej blízkosti, vynahrádza si to kreslením jej portrétov. Je to chalan, ktorý nie je v škole veľmi obľúbený, nemá takmer žiadnych kamarátov, a o ktorom sa dokonca jedna jeho spolužiačka vyjadrí, že by pokojne priniesol zbraň do školy. A to čitateľa trochu zavádza. Cameron je však vytrvalý pozorovateľ, verný divák. 

Naše vnútro je labyrint, nemá zmysel pokúšať sa ho rozpliesť. Byť pomotaný je prirodzený spôsob bytia, človek sa môže iba snažiť porozumieť tomu uzlu vnútri – ako vznikol, kde je najvoľnejší, kde sú miesta, ktoré prinášajú aspoň trochu úľavy.“ 

Jade je opak prirodzene krásnej, talentovanej a sympatickej študentky, o ktorej sa aj vlastná mama vyjadrí, že nemá srdce. Ale … opäť je to len klam, lebo v tejto knihe nič nie je ako vyzerá, a hlavne nik nie je ten, za koho ho druhí pokladajú. Je na čitateľovi vytvoriť si vlastný názor na hlavné postavy a na ich konanie, ako sa školáci snažia vysporiadať s problémami doma, s ich vlastnými nedostatkami a posudzovaním okolia. Práve to o nich hovorí veľa. Aj o Jade, ktorá trpí nedostatkom sebadôvery, chýba jej akákoľvek prítomnosť lásky v jej živote, nerozumie si so spolužiačkami, ani so sestrou a hlavne s mamou. A tu už to nie je len o pocitoch, ale aj o činoch – domáce násilie, tvrdá práca a neopätovaná mladá láska. Ak by ste si mladú Jade v knihe neobľúbili, jedna jej vlasnosť ma v tomto príbehu na 100% presvedčila – a to jej pokora a ohľad na druhých ľudí – ak vás nepresvedčí to, ako dokázala dlhodobo pomáhať jednému bezdomovcovi, už len tým, že mu venovala svoj čas a občas niečo pod zub, tak už vás nepresvedčí nič iné. 

A na rade je ešte policajt broomvillskej polície – Russ, ktorý sa ožení s mexickou prisťahovalkyňou Ines a snaží sa jej pomôcť a predísť tomu, aby sa jej brat Ivan dostal z väzenia. Ivan je jeden z podozrivých z Lucindinej smrti, aj keď len v Russovej hlave, keďže pracuje ako strážnik v Jeffersonovej strednej škole. Vzťah medzi Ines a Russom je od začiatku akýsi komplikovaný a priznám sa, že aj mne to pri čítaní robilo problém vyznať sa v ich manželstve, ich minulosti. Autorka nielen tu, ale aj pri iných postávach skáče často dejovo do minulosti, čo ma častokrát vytrhávalo z dejového kontextu. Ale na druhej strane Dievča v snehu bola o mnohých tajomstvách, ktoré mohli, ale nemuseli vyjsť na povrch, dôležité je neprestávať čítať, lebo ináč sa stratíte… tak ako ja. Musím sa priznať, že od čítania tohto trilleru som nespočetne krát odbiehala, a po určitom čase mi samozrejme chvíľu trvalo, kým som sa opäť našla v deji, ktorý ma trošku sklamal, ale záver celkom potešil…. a hlavne konečne som sa dočítala k autorovi zločinu aj k motívu. A to je na trilleroch to najvzrušujúcejšie. 

Je možné stratiť kontrolu nad vlastným telom? Môžu ruky robiť niečo, čo hlava nechce?“

Kniha Dievča v snehu nebola síce kniha, ktorá by mi utkvela v pamäti, a ku ktorej by som sa chcela vrátiť, ale bol to celkom iný kriminálny príbeh zameraný viac na ľudské pocity, slabosti a nedostatky. Autorka otvorene priznáva inšpiráciu knihou Jeffreyho Eugenidesa Samovraždy panien, celkové vyznenie románu pripomína aj kultový seriálTwin Peaks. 

Zdieľať :

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *