„Jedine knihy majú zázračnú moc primať ľudí, aby sa pozreli na svet inými očami.”
To je výrok Dorothy Reederovej, riaditeľky Americkej knižnice v Paríži. Založili ju v roku 1920. Ako prvá parížska knižnica umožnila čitateľom vstúpiť medzi police s knihami. Preukaz do nej vlastnili ľudia z viac ako tridsiatich krajín sveta. Francúzi tvorili len štvrtinu čitateľov.
Na úvod tejto recenzie som potrebovala uviesť tieto historické fakty o tejto výnimočnej knižnici. Prečo výnimočnej? Lebo nielen že šírila lásku ku knihám (ako to napokon robí každá knižnica na svete), dala niektorým čitateľom v ťažkých vojnových časoch nádej, jej zamestnanci dokázali, že ľudskosť sa ešte nevytratila, zachránili nielen knihy, ale aj ľudí. Založili tzv. frontovú knižnicu, vďaka ktorej doručovali knihy mnohým vojakom, Židom a čitateľom z tzv. znepriatelených krajín ako odpor voči nemeckej okupácii v Paríži.
Táto kniha vznikla na základe skutočných udalostí, ale ako autorka uvádza, niektoré fakty či mená pozmenila. Román Janet Skeslien Charlesovej Parížska knižnica je výnimočná kniha s nezabudnuteľnými postavami. Hlavná hrdinka Odile získava vysnívanú prácu v Americkej knižnici v Paríži. Tam spoznáva svojich kolegov a čitateľov, ktorí navždy zostanú súčasťou jej života. Popri práci zažíva aj mladú lásku s Parížanom a zdá sa, že jej život sa začína približovať k dokonalosti. Do všetkého však zasiahne krutá vojna, v ktorej príde o milovaného brata. Prostredníctvom práce knihovníčky nadväzuje výnimočné priateľstvá. Odile nám opisuje časť deja presne tak, ako by sa to mohlo skutočne odohrávať v navštevovanej parížskej knižnici počas vojnových rokov. V druhej dejovej linke nám iný príbeh rozpráva Lily. Mení sa miesto aj čas. Presúvame sa do 80. rokov do amerického malomesta v Montane. Lily je mladá študentka, ktorú zaujme jej staršia osamelá susedka Odile, celkom odlišná od ostatných obyvateľov. Postupne sa tak dozvedá niečo z jej minulosti, ale stále chýba nejaký kúsok skladačky v Odilinom príbehu. Zistia, že ich spája nielen láska k jazyku, ale že majú tiež podobné túžby, dokonca sklon k závisti, ale i temné tajomstvo.
Parížska knižnica je kniha, ktorá ma nadchla. Uverila som celému tomu príbehu v nej. Vyhovovalo mi, že mala pomalší dej a úžasné prostredie. Dôveryhodnosť románu zvýrazňuje aj fakt, že takmer všetky postavy z knihy naozaj existovali, teda ide o pútavý skutočný príbeh. Bližšie k záveru knihy sa čitateľ oboznamuje aj s fotoprílohou hlavných protagonistov románu Parížska knižnica.
Najsilnejšia je ústredná myšlienka knihy: “za slová v knihách sa oplatilo bojovať a ísť v ich mene do rizika.”
Parížska knižnica je dojímavý a hlboký príbeh o sile priateľstva a láske k literatúre. Až túto knihu dočítate, môže sa vám stať, že o nej budete ešte hodnú chvíľu premýšľať.
“Knižnice sú pľúca, Knihy zas čistý, svieži vzduch, ktorý posilňuje srdcia, podnecuje myslenie a dáva ľuďom nádej.”